#MÔJDEŇ: Katka, mama Bobsiho a Bubliboomu

 

Dni. Každý iný a pritom všetky také frustrujúco rovnaké. Zdĺhavé, že očami zúfalo odpočítavate každú hodinu do večerného uspávania a zároveň prosíte čas, aby spomalil, lebo ste si toho malého drobca ani nestihli poriadne užiť. Také, že sa už neviete dočkať víkendu a zároveň ho nenávidíte, lebo vám naruší rutinu a dieťa nekonečne dlho zaspáva.

Každý to má inak a pritom to máme všetci rovnako – spravodlivo má deň každého z nás 24 hodín. Je len na nás a životných okolnostiach, ako sa s tým popasujeme. Prečítajte si prvú časť našej novej série o vašich a našich dňoch. O nás, mamách, ženách, aktívnych v biznise, mamách na "plný úväzok", mamách inšpiratívnych a hľadajúcich inšpiráciu.

Katka, majiteľka Bubliboomu, mama Borisa

Odkedy som sa stala mamou intenzívne hľadám ten správny balans medzi rodinou, prácou a seba-naplnením. Odpoveď na otázku, či sa mi to darí, nie je vždy rovnaká. Už takmer 8 rokov žijem príbeh nášho Bubliboomu. Mám syna Borisa (9) a spoločne s mužom si plníme sen o cestovaní karavanom.

6:45
Vstávam a začína sa každodenné kolo – raňajky, sprcha, príprava oblečenia a desiaty pre syna. To všetko sprevádzajú bojové pokriky s účelom zvýšiť tempo ranných činností ostatných členov rodiny. Niekedy mám pocit, že sa ocitám v časovej čiernej diere.

7:45
Moji chalani odchádzajú do školy a práce. Ja začínam deň. Každý je iný. Po dlhšej prestávke som opäť začala s cvičením a jogou, a tak aspoň dve rána v týždni pracujem na svojej fyzickej aj mentálnej pohode v pohybovom štúdiu. Už nejaký čas cibrím efektivitu svojej práce. Prečítam si maily, poskladám si úlohy na daný deň. Preletím instagram, prečítam krátke správy, nech mám ako-tak prehľad o dianí mimo mojej bubliny.

9:00
Vrhám sa na prácu. Venujem sa papierovaniu a povinnostiam, na ktoré potrebujem pokoj. Keďže v Bubliboome je od rána rušno a ja sa potrebujem sústrediť, často zostávam na tento typ práce ešte doma.

12:30
Keď mám vybavené, vyrážam do Bubliboomu. Zaparkujem pred naším obchodom. Často mi poskočí srdce potešením, keď ho vidím. Možno to znie pateticky, ale dúfam, že tento pocit nikdy nevyprchá. Pokračujem v práci, prebehnem všetko potrebné s mojimi milými kolegyňami Mirkou a Dadkou, prejdem sa predajňou. Nie je to tak intenzívne ako v začiatkoch Bubliboomu, no rada zostávam v priamom kontakte so zákazníkmi. Teší ma, keď vidím a cítim, že sú u nás spokojní.

13:30
Zvyčajne si spomeniem, že som ešte neobedovala. Riešim to zväčša dobrou polievkou, prípadne drobnosťou pod zub z blízkych gastro prevádzok na Bulvári. Preskakujem z debaty s kolegyňami na zadávanie úloh a predstavovanie plánov na najbližšie dni, na komunikáciu s obchodnými partnermi, našou dvornou fotografkou Maťou, hľadám novinky do našej ponuky.

16:00
Okolo štvrtej vyzdvihujem syna zo školy a začína sa poobedné turné krúžkov a domácich úloh. Podľa toho, aký je deň, striedame výtvarku, basket a plávanie. Vraciam sa k počítaču alebo telefónu a dolaďujem pracovné veci, na ktoré mi nevyšiel čas počas dňa. Prekladám to bežnými prácami v domácnosti.

18:30
Pri príprave večere sa striedame s mužom. Má pre varenie oveľa väčšiu vášeň ako ja. Bavia nás domáce polievky, cestoviny na milión spôsobov, dobré mäsko, raz do týždňa je na stole obľúbený bonus nášho syna – bundášky (chlebík vo vajíčku). Občas, najmä keď si uvedomíme, aké intenzívne dni každý z našej trojice prežívame, zájdeme radi spolu na večeru do obľúbeného podniku.

20:30
Začína sa "kľudový režim". Sprcha, kúpeľ, príprava na spánok. Aj keď je syn už školák, každý večer máme svoj rituál rozhovorov, čítania alebo počúvania rozprávok. Dostávam sa hlbšie do jeho vnútorného sveta. Milujem to. Potrebujem to. Aj on. Zatiaľ to funguje :)

21:30
Môj čas. Odreagovanie nachádzam pri sledovaní Netflixu, čítaní knihy alebo listovaní v obľúbených časopisoch. Sú však aj dni, kedy sedím pri počítači a snažím sa dohnať nemožné. Spraviť si náskok do nového dňa.

23:00
Pokiaľ sa "nezaseknem" na sociálnej sieti (áno, priznávam) alebo surfovaním na e-shopoch (nenakupujem, len odbúravam pretlak z pracovného dňa :) ), trávim krátky čas v kúpelni. Dám si horúcu sprchu. Má pre mňa ako fyzický tak aj mentálny očistný efekt. Nasleduje čistenie pleti. A konečne posteľ. Ach, áno. Posteľ je najmilovanejšia vec na svete. Ešte krátka rekapitulácia dňa. Na dnes hotovo. Bleskovo zaspím.

VÍKEND: MILUJEM či NEZNÁŠAM?

Víkendy mám rada. Vždy to tak bolo. Vynímajúc obdobie, keď som mala s Bobom, ešte bábätkom, výborne nastavený systém počas pracovného týždňa. Sobota a nedeľa už v trojici, s partnerom, boli, naopak, jemne chaotické. Skĺbiť zážitky, aktivity a pravidelný rytmus spánku malého bábätka, čas pre seba, starostlivosť o domácnosť… Občas katastrofa. Uf, je to za nami!

Už len zriedka sa stane, že sobotné dopoludnie sa objavím v Bubliboome. V začiatkoch som však za pultom stála takmer každú sobotu. Domov som prišla na sklonku dňa, lebo vždy sa tam našlo niečo, čo potrebovalo pozornosť. Až mi jeden sobotný večer volali moji chlapi z výletu, šťastní a plní zážitkov. A mne prišlo ľúto, že som tam nebola s nimi. AHA! moment. A ja som začala s procesom zmien a nastavení v Bubliboome – aj v súvislosti s (ne)prácou počas víkendu.

Víkendy trávime takmer stále mimo Žiliny, najčastejšie v karavane. Striedame naše obľúbené miesta (v zime spojené s lyžovaním a v lete s windsurfingom, bajkom aj turistikou), hľadáme nové. Preferujeme málo ľudí, pokoj a prírodu. Striedame pomalé rána s nekonečnými raňajkami s tými, kedy je presný tajming na mieste. Striedame víkendy trávené s kamarátmi a ich rodinami s tými, kde sme len my traja a je nám tak dobre.